Ako tečie pitná voda. Medzi cenou a hodnotou.

Ak existuje služba, pri ktorej aj minimálne zvýšenie ceny vyvoláva na Slovensku pravidelne silné emócie, je to dodávka pitnej vody. Niekoľko centov na kubický meter sa stáva témou diskusií, médií, sociálnych sietí aj komunálnej politiky. Verejnosť často reaguje vetami: „Veď voda je naša.“ „Voda je zadarmo.“ „Ako môže byť voda taká drahá?“

Zaujímavé pritom je, že rovnaká spoločnosť prijíma oveľa pokojnejšie rast cien elektriny, plynu či pohonných hmôt. Len málokto sa pýta, prečo elektrina alebo plyn zdraželi. Pri vode však otázka zaznieva takmer automaticky. Čím je voda výnimočná? Prečo práve pri nej vzniká presvedčenie, že jej cena by mala zostať prakticky nemenná? Odpoveď nemožno hľadať iba v regulácii cien štátom alebo ekonomike vodárenských spoločností. Veľkú úlohu zohráva psychológia spotrebiteľa, historické vnímanie vody ako daru prírody a zároveň prekvapivo nízka znalosť toho, čo všetko sa skrýva za jedným otočením vodovodného kohútika.

Voda je prirodzenou súčasťou krajiny. Pramení v horách, tečie v riekach, nachádza sa v podzemných zdrojoch. Preto si mnohí vytvárajú jednoduchú predstavu, že keďže voda patrí všetkým, mala by byť aj zadarmo. V skutočnosti si však zamieňame dve úplne odlišné veci, prírodný zdroj a pitnú vodu dodávanú do domácností. Medzi vodou v prírode a vodou, ktorá bezpečne tečie z kohútika, stojí náročný technologický proces výroby pitnej vody, nepretržitá kontrola kvality, rozsiahla infraštruktúra a práca tisícov odborníkov. Verejnosť  paradoxne ani netuší alebo nechce prijať fakt, že vodárenské spoločnosti nezískavajú surovú vodu bezplatne len preto, že ide o prírodný zdroj. Za jej odber z vodných zdrojov platia štátu úhrady podľa platnej legislatívy. Prírodné vodné zdroje totiž nepredstavujú majetok vodárenských spoločností. Sú súčasťou prírodného bohatstva Slovenskej republiky a ich využívanie podlieha zákonom stanoveným pravidlám. Už samotný vstup do procesu výroby pitnej vody preto nie je bez nákladov, naopak vodárenské spoločnosti vodu nakupujú od štátu za tým nasleduje proces výroby pitnej vody.

Práve tu vzniká jeden z najväčších paradoxov vodárenstva. Verejnosť má pocit, že voda sa „nevyrába“. Elektrinu si spájame s elektrárňami, plyn s ťažbou a distribučnými sieťami. Pri vode však väčšina ľudí vidí iba kohútik a predtým vodu v prírode. Realita je pritom diametrálne odlišná. Výroba pitnej vody patrí medzi technologicky najnáročnejšie procesy verejných služieb. Za každým litrom vody stojí odber surovej vody, jej úprava, laboratórne analýzy, automatizované technologické procesy, čerpacie stanice, vodojemy, dispečing, energeticky náročná doprava vody, nepretržitý monitoring kvality, pohotovostné tímy, opravy porúch, obnova vodovodných sietí, modernizácia technológií, informačné systémy, ekonomické útvary, zákaznícke centrá, právne oddelenia, projektanti, geodeti, stavebné profesie aj odborníci na ochranu životného prostredia … A tým sa celý proces nekončí. Použitú vodu je potrebné odviesť kanalizačnou sieťou, vyčistiť ju v čistiarňach odpadových vôd tak, aby spĺňala prísne environmentálne požiadavky, a až potom ju možno bezpečne vrátiť späť do recipientu. Aj táto časť vodárenského cyklu zostáva pre väčšinu obyvateľov neviditeľná, hoci predstavuje významnú časť nákladov vodárenských spoločností.

Možno najväčším komunikačným nedorozumením je samotný výraz „platíme za vodu“. Nie, neplatíme za vodu ako chemickú látku H2O. Platíme za to, že surová voda sa zmení na zdravotne bezpečnú pitnú vodu, že sa dostane ku každému odbernému miestu v požadovanom množstve a tlaku, že jej kvalita je nepretržite kontrolovaná, že pri poruche zasiahnu pracovníci vodární bez ohľadu na dennú hodinu, že stovky vodojemov, čerpacích staníc a desaťtisíce kilometrov potrubí sú udržiavané v prevádzke a že použitá voda nebude predstavovať ekologické riziko, ale po vyčistení sa bezpečne vráti späť do prírody. Vodné a stočné preto nie sú cenou prírodného zdroja. Sú cenou jednej z najkomplexnejších verejných služieb, aké moderná spoločnosť pozná. Energetická závislosť, ktorú si málokto  uvedomuje. Vodárenské spoločnosti patria medzi významných odberateľov elektrickej energie. Bez elektriny nemožno čerpať vodu zo zdrojov, prevádzkovať úpravne vody, zabezpečovať tlak vo vodovodnej sieti ani čistiť odpadové vody. Každé zvýšenie cien energií sa preto priamo premieta do nákladov vodárenských spoločností. Napriek tomu verejnosť často očakáva, že cena pitnej vody zostane stabilná bez ohľadu na rast cien elektriny, stavebných materiálov, pohonných hmôt, technológií či miezd. Takéto očakávanie by pritom nebolo  považované za realistické v žiadnom inom odvetví hospodárstva.

Skôr, ako budeme hľadať odpoveď na otázku, prečo verejnosť často nerozumie cene pitnej vody, mali by sme si úprimne položiť inú otázku. Urobili sme ako vodárenský sektor naozaj všetko pre to, aby jej rozumela? Komunikácia vodárenských spoločností smerom k verejnosti sa prirodzene sústreďuje na havárie, plánované odstávky, investície alebo zmeny cien. Oveľa menej však systematicky vysvetľujeme samotnú podstatu našej práce – čo všetko predchádza tomu, aby sa surová voda stala zdravotne bezpečnou pitnou vodou a aby sa po použití opäť bezpečne vrátila do prírody. Možno by však táto komunikácia nemala začínať navonok. Možno by mala začať vo vnútri našich spoločností. Pozná každý zamestnanec vodárenskej spoločnosti celý príbeh vody? Vie pracovník zákazníckeho centra, referent ekonomického oddelenia, vodič, stavebný pracovník, dispečer či administratívny zamestnanec vysvetliť, že vodárenské spoločnosti za odber surovej vody platia štátu zákonom stanovené úhrady? Vie, aké náklady si vyžaduje výroba pitnej vody, koľko energie spotrebujú úpravne vody, čerpacie stanice a čistiarne odpadových vôd? Pozná podiel nákladov na energie, mzdy, obnovu infraštruktúry, technológie či nevyhnutné investície? Vie jednoducho vysvetliť, čo všetko sa skrýva za položkami vodné a stočné? Tieto otázky nie sú prejavom pochybností o odbornosti zamestnancov. Naopak, pripomínajú, že každý pracovník vodárenskej spoločnosti je zároveň jej najdôveryhodnejším ambasádorom. Každý deň komunikuje so svojou rodinou, priateľmi, susedmi či známymi. Práve v týchto bežných rozhovoroch sa často vytvára verejná mienka oveľa účinnejšie ako prostredníctvom jednorazovej reklamnej kampane. Ak chceme meniť spoločenské vnímanie pitnej vody, možno by sme mali najskôr vybudovať spoločné povedomie vo vlastných firmách. Až potom môžeme očakávať, že sa tieto informácie budú prirodzene šíriť ďalej. To však nevylučuje potrebu profesionálnej komunikácie smerom k verejnosti. Práve naopak. Vodárenské spoločnosti dnes disponujú množstvom vlastných komunikačných nástrojov – webovými stránkami, zákazníckymi centrami, faktúrami, sociálnymi sieťami, zákazníckymi časopismi, informačnými obrazovkami, podujatiami pre verejnosť či vzdelávacími aktivitami pre školy. Každý z týchto kanálov môže pravidelne a zrozumiteľne vysvetľovať hodnotu pitnej vody, proces jej výroby, distribúcie, odvádzania a čistenia. Nie jednorazovo, ale dlhodobo, trpezlivo a rôznymi formami prispôsobenými jednotlivým cieľovým skupinám. Mimoriadny význam by pritom mala koordinácia takýchto aktivít na celoslovenskej úrovni. Ak by všetky vodárenské spoločnosti komunikovali rovnaké základné posolstvá, opierali sa o spoločné fakty a dlhodobú stratégiu pripravovanú pod záštitou Asociácie vodárenských spoločností, ich dosah by bol neporovnateľne väčší. Z jednotlivých informačných kampaní by sa mohla stať systematická osveta, ktorá by postupne menila spôsob, akým slovenská verejnosť premýšľa o pitnej vode. Možno totiž najväčšou výzvou vodárenstva dnes nie je vyrobiť kvalitnú pitnú vodu. Tú to robí každý deň. Skutočnou výzvou je dosiahnuť, aby spoločnosť rovnako dobre rozumela hodnote práce, ktorá sa za každým pohárom pitnej vody skrýva.

Azda ešte väčšou výzvou bude meniaci sa vzťah spoločnosti k vode. Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré boli dlhé desaťročia zvyknuté na relatívny dostatok kvalitných vodných zdrojov. V spoločenskom vedomí sa preto zakorenila predstava, že pitná voda bude vždy dostupná dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, bez akýchkoľvek obmedzení. Vývoj posledných rokov však naznačuje, že ani Slovensko nebude voči dôsledkom klimatickej zmeny imúnne. Dlhšie obdobia sucha, meniaci sa režim zrážok, rastúca spotreba a tlak na vodné zdroje budú čoraz častejšie vyžadovať zodpovednejšie hospodárenie s vodou. Otázkou už nemusí byť iba cena pitnej vody. Čoraz častejšie sa bude hovoriť aj o jej dostupnosti. Ako prijme slovenská verejnosť situáciu, keď nebude možné bez obmedzení napúšťať bazény, polievať záhrady alebo využívať pitnú vodu na činnosti, ktoré nesúvisia so základnými životnými potrebami? Ako bude reagovať na prípadné regulačné opatrenia v obdobiach extrémneho sucha? Bude ich vnímať ako dôsledok klimatického vývoja alebo ako zlyhanie vodárenských spoločností? Aj odpoveď na tieto otázky bude závisieť od toho, či sa podarí už dnes vytvárať realistické povedomie o skutočnej hodnote pitnej vody.

Možno nastal čas zmeniť spôsob, akým o vode hovoríme. Nie ako o lacnom prírodnom zdroji, ale ako o výsledku technologicky náročného procesu, ktorý denne zabezpečujú tisíce ľudí a ktorý si vyžaduje obrovské investície, energiu, odborné znalosti aj neustálu  starostlivosť o infraštruktúru. Možno teda skutočná otázka neznie, prečo ľudia považujú vodu za drahú. Skutočnou otázkou je, či sme im ako vodárenský sektor dokázali dostatočne vysvetliť, čo všetko sa skrýva za pohárom zdravotne bezpečnej pitnej vody. Ak sme to neurobili, nemôžeme sa čudovať, že cenu vody posudzujú podľa toho, čo vidia – nie podľa toho, čo zostáva ich očiam skryté. Poslaním vodárenských spoločností nie je iba vyrábať a dodávať pitnú vodu. Ich poslaním je zabezpečiť, aby sa kvalitná pitná voda dostala ku každému, kto ju potrebuje, rozširovať verejné vodovody tam, kde ešte chýbajú, obnovovať infraštruktúru, chrániť vodné zdroje a vytvárať podmienky na to, aby táto služba spoľahlivo fungovala aj pre budúce generácie. Rovnako dôležitou súčasťou tohto poslania sa však stáva komunikácia. Nie komunikácia zameraná na obhajobu ceny vody, ale komunikácia, ktorá vysvetľuje jej hodnotu. Hodnotu práce tisícov ľudí, hodnotu technologických procesov, hodnotu investícií a každodennej zodpovednosti, vďaka ktorým sa surová voda mení na zdravotne bezpečnú pitnú vodu dostupnú dvadsaťštyri hodín denne. Ak dnes verejnosť nepochopí, aké náročné je zabezpečiť túto samozrejmosť, bude len veľmi ťažko rozumieť rozhodnutiam, ktoré si môže vyžiadať budúcnosť. Klimatická zmena, meniaci sa charakter zrážok či rastúci tlak na vodné zdroje môžu priniesť obdobia, keď bude potrebné s pitnou vodou hospodáriť ešte zodpovednejšie než dnes. Spoločnosť, ktorá nerozumie hodnote vody v čase jej dostatku, len ťažko prijme obmedzenia v čase jej nedostatku. Preto možno jednou z najdôležitejších investícií slovenského vodárenstva v nasledujúcich rokoch nebudú iba nové potrubia, moderné technológie či obnovované čistiarne odpadových vôd. Rovnako dôležitou investíciou bude investícia do poznania. Pretože len spoločnosť, ktorá rozumie hodnote pitnej vody v čase jej dostatku, bude pripravená chrániť ju a zodpovedne s ňou hospodáriť v čase, keď už jej dostatok nebude možné považovať za samozrejmosť.

Celý text bol bez úprav a korekcií prevzatý z časopisu „Vodárenské pohľady“, 3/2026. Autor: Martina Hidvéghyová.

Technológia umelej inteligencie 🅐🅘 bola zapojená len do vytvorenia priložených obrázkov.